Vierka je vyše 80 ročná babička, ktorá svoje duchovné mlieko prijímala ako dieťa v Pravoslávnej cirkvi, pretože jej mamička bola pôvodom z Kijeva. Spolu so svojou sestrou vyrastala v harmonickom prostredí plnom lásky, vzájomnej úcty a preto bolo pre ňu samozrejmé pokračovať týmto spôsobom života i v svojej vlastnej rodine, ktorú s manželom založili. Jej manžel bol dlhoročným priateľom Vierkinej rodiny, ktorého oslovila nielen Vierkina krása, ale i spôsob života plný harmónie a porozumenia. Preto dokázal na ňu trpezlivo roky čakať, kým ukončila štúdium, aby požiadal o jej ruku. Stal sa pre Vierku celoživotnou oporou. Život, po ktorom obaja túžili aj naplnili a svojim deťom ponúkli vzťah, na ktorý sa mohli v živote vždy spoľahnúť. Vierka si ctila svojho manžela, obdivovala ho a podporovala jeho snaženie v práci. Boh stál medzi nimi a udržiaval ich lásku. Jej manžel, ako syn evanjelického farára, necítil iba požehnanie prúdiace od jeho veriacej manželky, ale i lásku s akou sa za neho modlila celá rodina. Stúpal po spoločenskom rebríčku a dosiahol nemalé úspechy na poli vedy.
Vierka žila s manželom krásny život. Láska, ktorej ostali verní im pomáhala prekonávať všetky problémy každodenného života. Prežili aj ťažké roky počas druhej svetovej vojny, kedy sa museli starať o svoje maličké deti i stále sledovanie a neistotu počas rokov socializmu. Nikdy netajili, že sú veriaci a navštevovali bohoslužby i so svojimi deťmi. A boli to práve ich deti, ktoré mali neskôr problémy a prekážky v živote kvôli viere. Božia ochranná ruka bola však silnejšia ako všetky protivenstvá a tak Vierkina rodina dosiahla vždy naplnenie svojich plánov a patrila k tým rodinám, ktoré požívali všeobecnú úctu a vážnosť. I deťom sa naplnili ich sny. Dosiahli vysokoškolské vzdelanie, založili si rodiny a dnes sa tešia už i zo svojich dospelých detí.
Najsmutnejšie obdobie Vierkinho života nastalo, keď jej manžel ochorel a ona si začala uvedomovať, že stráca najväčšiu oporu svojho života. Pomaly chradol pred jej očami. Sedávala pri jeho lôžku a ich úlohy sa menili. Teraz to bola ona, čo plnila úlohu ochrancu. Boli to hodiny, dni, noci. Tieto prebdené noci zanechali hlboké stopy na jej zdraví. Vtedy však nemyslela na seba, myslela na manžela s ktorým prežila toľko krásnych chvíľ. I keď sedávala pri jeho lôžku a on už nevládal veľa hovoriť, rozumeli si. Nebolo treba slov. Stačila harmónia ticha. Láskavého ticha. Ticha, v ktorom jej milovaný manžel i odišiel. Ticho ostalo i po jeho odchode.
Láskavé ticho sa však postupne menilo na hrozivé ticho. Ticho prázdnoty. Ticho prázdnoty v srdci. Jej srdce začalo volať. Kde si môj milovaný? Chýbaš mi! Zo dňa na deň viac! Kde si láska? Potrebujem Ťa! Nemôžem žiť bez lásky! Samota. Samota zvonku. Samota znútra. Čo sa to stalo Bože? Čierne údolie. Údolie smrti. Nevidím. Necítim. Strácam sa...
Prišla pomoc jej detí i lekárov. Úspešná. Vierka začala nachádzať samu seba. Nikdy netušila ako je veľmi vnútorne previazaná so svojím manželom. Až do chvíle, kým ho nestratila. Bola to pre ňu taká veľká strata, že skoro stratila samu seba. No Boh mal s ňou ešte plán. Jej cesta pokračuje. Pokračuje, aby uverila v samu seba, aby spoznala svoju vlastnú hodnotu, aby pocítila silu vlastnej osobnosti. Aby nebola len odleskom silnej osobnosti manžela, ktorý stál vždy vedľa nej.
V tom čase, pred šiestimi rokmi, som ju spoznala. Citlivú, inteligentnú, sčítanú a napriek vysokému veku ešte stále veľmi krásnu. Najkrajšiu babičku, akú som kedy stretla. Babičku, ktorá celý život milovala a bola milovaná. Babičku, ktorá túži tak žiť i naďalej. Ale jej manžel tu už nie je. Partnerská láska sa stratila. Ale je to skutočne tak? I keď jej fyzický manžel odišiel, jej nebeský ženích, ktorému odovzdala život ešte v útlej mladosti je s ňou stále. Je to živý Ježiš Kristus. Je s ňou cez Ducha Svätého. Cez Ducha Lásky. Bol s ňou i po celý čas života jej manžela. No neuvedomovala si to. Prijímala objatia svojho manžela a neuvedomovala si, že ju objíma s Duchom Lásky. A Ten je s ňou stále. Môže to vnímať iba svojim vnútrom. Potrebuje len zvýšiť vnímavosť na Božiu prítomnosť. V našich spoločných rozhovoroch s Vierkou sme sa nevracali v spomienkach iba k jej zosnulému manželovi, ale predovšetkým k živému Bohu, ktorý je vedľa nej a ktorý je tou najväčšou oporou pre každého z nás. Vierkina viera postupne rástla. Zo stretnutia na stretnutie. Opäť začala prežívať láskavé ticho. Ticho s Láskou. Rozhovory v srdci. Tichú radosť z Lásky vyliatej do srdca. Tiché spojenie s tými, ktorí odišli do láskavého ticha. S manželom, rodičmi, sestričkou... Opäť bola s nimi. V pokojnej harmónii svojho srdca.
Napriek tomu, že sa Vierkina duša upokojila a nadobudla rovnováhu, jej zdravotný stav sa vzhľadom na jej vek postupne zhoršoval. Pridávali sa problémy so srdcom, krvným tlakom, tráviace ťažkosti, postupujúca osteoporóza ... Často prežíva bolesti a je odkázaná na lieky. Nemôže už vyše roka vychádzať z domu a veľmi málo sa pohybuje. Potrebuje korzet, ktorý jej podopiera chrbticu a stoličku na kolieskach, ktorá je jej partnerom v pomalom pohybe aspoň po byte. No napriek tomu, že fyzické telo slabne, jej duch silnie. Jej materské srdce stále stojí na modlitbách pred Bohom a prosí za rodiny svojich detí. Dokonca, keď bolo jedno z vnúčat veľmi vážne choré, dala Bohu sľub, že ak vnuk bude žiť ďalej, ona poslušne a bez reptania znesie všetko, čo ju ešte na ceste života čaká. Vnukov zdravotný stav si vyžadoval podriadiť sa veľmi riskantnej operácii pľúc, ktorú prekonal a v súčasnosti už môže viesť plnohodnotný život. Vierka pamätá na svoj sľub Bohu a každý deň trpezlivo znáša svoju stupňujúcu sa fyzickú slabosť. Nechce zaťažovať svoje deti stálou starostlivosťou o ňu. Rozhodla sa zostať sama v svojom byte ako dlho to len pôjde.
Za oknom pulzujúci svet. Vo vnútri pulzujúce ticho. Rozhovory s Bohom. Modlitby. Vierka, viera a anjeli. Za oknom hukot áut. Doma šuchot krídel. Za oknom smog ulice. Doma vôňa nebeského kráľovstva. Láskavé ticho, ktoré ma víta pri každej návšteve.
Vierka tíško leží vo svojej kvetinkovej postieľke. Každý pohyb bolí. No srdce horí túžbou po Bohu. Modlíme sa. Duch Svätý je prítomný. Plní nás Láskou. Srdcia stúpajú. Dotýkajú sa nebies. Nebesia nás prikrývajú. Vôňou a zlatistou vlahou. Ďakujem nášmu Bohu. Vierka tíško spieva a šepká ďakovnú modlitbu tak, ako ju naučila ešte jej mamička v detstve. Spojenie v Duchu Svätom, bozky rúk, vzájomná úcta.
Vzďaľujem sa. Repíkový čajík do termosky k posteli, ryžová kašička, strieborná lyžička. Dobrú noc, Vierka. Odchádzam. Opúšťam príbytok anjelov. Ostávajú pri nej. Strážia si ju. Neviem, či ju ešte pri budúcej návšteve tu nájdem. Je pripravená. Neviem, či jej medzitým nedorastú krídla a neodletí spolu s nimi do kráľovstva láskavého ticha. Bez bolesti.
Ďakujem Ti Bože, za všetkých ľudí, ktorí napriek svojmu vysokému veku a fyzickým ťažkostiam ostávajú srdcom pri Tebe, odhodlaní žiť i umierať s Láskou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára