Rodina. Slovo, ktoré má každý z nás rád. Slovo za ktorým sa skrýva opora, zázemie, pomoc, či už sa jedná o rodinu do ktorej sme sa narodili, či o tú Božiu, do ktorej sme boli povolaní Duchom Svätým.
Keď o slove rodina rozmýšľame s manželom, nemôžeme nemyslieť na tých ľudí, ktorí predstavujú jej najstmeľujúcejší prvok. V našej rodine ide o manželovu mamičku Aničku, ktorú všetci volajú „starká“ a o moju babičku Helenku, ktorú zas všetci volajú „babula“. Obe tieto ženy majú veľa spoločného. Obe sa narodili pred 95-timi rokmi. Obe boli od malička vedené k viere v Ježiša Krista, jedna v katolíckej a jedna v evanjelickej cirkvi. Obe ostali vo všetkých úskaliach života Bohu verné a nosia ho v svojich srdciach dodnes. Obe majú tri deti a tešia sa zo svojich vnúčat i pravnúčat. Obe sú vdovy, no nie sú vnútorne osamotené. Obe totiž našli zmysel života v službe iným, ich životy nie sú naplnené iba slovami o láske, ich životy sú služba a láska sama. Ani jednu z nich neobchádzajú životné zápasy, znovu a znovu prichádzajú nové výzvy, v ktorých je preskúšaná ich viera.
Minulý rok bol pre babičku Helenku zvlášť ťažký. V svojich 94 rokoch si zlomila nohu v bedrovom kĺbe. Takáto udalosť v jej veku podľa praxe lekárov znamená nezadržateľne rýchlo blížiaci sa koniec života. Málokedy pristúpia k operácii. Väčšinou sa pacient preloží do liečebne pre dlhodobo chorých a po niekoľkých týždňoch skoná, obyčajne na pridružený zápal pľúc. Keďže v Helenkinom prípade kardiológ súhlasil s operáciou pri lokálnom umŕtvení, lekári sa rozhodli pre zákrok. Helenka sa operácie nebála. Strach už dávno stratila. Stratila ho vtedy, keď ešte ako mladá bola operovaná na žalúdok a prežila klinickú smrť. Zažila neopísateľné krásne svetlo, ktoré ju celú prežarovalo a dávalo pocit bezpečia a lásky. No vtedy nebol jej čas odchodu. Ani teraz nenadišiel, keď podstupovala operáciu bedrového kĺbu. Ako vždy v živote, i teraz nemyslela na seba. Myslela na svoju rodinu, na lekárov, sestričky, spolupacientov, na pacientku ležiacu vedľa nej. Tiež po operácii kĺbu. No o 24 rokov mladšiu. Mladšiu telom, ale nie mladšiu duchom. Pacientku, ktorá na rozdiel od Helenky po smrti manžela zanevrela na Boha, prestala veriť v existenciu lásky a postupne strácala psychickú rovnováhu. Málokedy reagovala na hlas svojej dcéry, ktorý sa jej prihováral počas kŕmenia. Teraz ležala vedľa Helenky. Deň, noc. Noc, deň. Helenka k nej hovorila. Ona mlčala. Boli tam len samé dve. Jedna najstaršia a druhá psychicky chorá. Dve, ktoré museli byť spolu, lebo by nikto nechcel byť na izbe s nimi. Dve, ktoré už sú pre spoločnosť príťažou. Dve, ktoré si to vo svojom vnútri uvedomujú. Dve, ktoré si sami neurčili dĺžku ani okolnosti života. Dve, ktoré Boh zachováva. Testuje srdcia ľudí okolo nich. Testuje ich milosrdenstvo. No testoval i Helenku. A tak Helenka ako vždy, i teraz pridala do svojej kytice blížnych v svojom srdci chorú, blúdiacu spolupacientku. Zabudla na zápas svojho tela. Zabudla na svoju bolesť. Zabudla na svoje napuchnuté, namodralé nohy so začínajúcimi dekubitmi a v modlitbe predkladala Bohu zdravie spolupacientky. Jej verné srdce zostalo v aktivite i keď telo bolo mdlé. Nemocničná izba - čas pripútanosti na lôžko, čas bezmocnosti. Čas závislosti. Dve pacientky. Dva ľudské osudy, ktoré sa stretli na vopred naplánovanej križovatke ciest. Jedna po operácii pravej nohy, druhá po operácii ľavej nohy. Izba modlitieb. Jedných počuteľných a druhých možno z podvedomia vynárajúcich sa. Tak sme ich nachádzali pri našich návštevách. Tak sme nachádzali slúžiacu Helenku.
Dnes, po vyše roku, má Helenka vďaka celodennej starostlivosti svojej dcéry i celej rodiny kĺb v poriadku a sama chodí aspoň okolo postele. Už nie je taká mobilná ako pred operáciou, ale jej životná aktivita, tvorivosť a túžba obdarovať niečím druhých sa prejavuje vo výšivkách, ktoré zhotovuje pre širokú rodinu i známych. Nemôže zaťažovať nohy, tak slúži tým čo jej zostalo – ruky, oči a srdce plné lásky.
S obdivom sledujeme i život našej starkej Aničky, keď rozmýšľame o všetkom čo prežila, o všetkom, čomu dokázala vzdorovať, o všetkom cez čo sa dokázala preniesť. Môžeme s obdivom sledovať jej vitalitu, trpezlivosť a neobvyklú telesnú spôsobilosť, ktorá jej umožňuje byť samostatnou a sebestačnou aj v jej vysokom veku. Celý život kráčala v poslušnosti Bohu, odovzdávala lásku a starostlivosť nielen svojej rodine no i opusteným deťom v kojeneckom ústave, kde pracovala. Z Božej milosti, jej nohy slúžia a tak vedie plnohodnotný život, stará sa o záhradku, pomáha rodine i známym. Život jej znepríjemňuje len šedý zákal. No keďže sa v živote nikdy nevzdala, ani teraz sa nevzdáva a hľadá spôsoby, ako ho vyliečiť. Klope na dvere poznania a Boh jej ich otvára. V svojich 95-tich rokoch skúša na sebe nové spôsoby liečby prírodnými prostriedkami. Verí, že Boh má na všetko liek. A jej viera, tak ako vždy v živote, i teraz prináša úspech. Vytrvalá viera. Viera, ktorá nikdy nestráca nádej. Starká Anička zastavuje rýchle pokračujúci šedý zákal v svojich 95-tich rokoch. Darí sa. Je príkladom mnohým.
Celá rodina vďačíme Bohu za tieto dve babičky, ktoré On v svojej milosti necháva ešte putovať po tejto zemi, aby ich láskavé srdce matky strážilo kroky svojich detí, vnúčat, pravnúčat... Dnes s manželom vieme, že to bol Pán Boh sám, ktorý nás našiel, zmenil naše vnútro. Vieme o modlitbách, ktoré leteli k nebeskému Otcovi mnohé desiatky rokov z ich pier, aby boli v pravý čas vypočuté.
Ak sa nás dnes niekto opýta na náš rodinný poklad, vieme mu dať presnú odpoveď. Poznáme Lásku, ktorá nás chráni celý život, ktorá je vždy pripravená dvíhať nás po páde a vytrhávať zo zajatí. Poznávame ju cez službu ľudí stojacich blízko nás. Poznávame ju v Helenkinom i Aničkinom srdci. Poznávame Toho, ktorého spravili Pánom svojho života už v mladosti. Poznávame cez ne Ježiša Krista. On je tým rodinným pokladom. Pokladom, ktorý je v srdciach tých, ktorí Ho prijali. Našim rodinným pokladom.
„Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje a kde som ja, tam bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec.“ (Ján12;26)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára