Brat Slnko, sestra Luna

Pieseň k filmu Franca Zeffirelliho - Brother Sun, Sister Moon.

Donovan - Brother Sun, Sister Moon
http://www.youtube.com/watch?v=9wfXR_ct0jc

Kresťanské spoločenstvo uprostred San Juan v Portoriku

Video-reportáž prevzatá z You Tube a podporená stránkou: http://ujszovetseg.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=106&Itemid=26

Píše piesne o Láske s Láskou

V nedeľu 24.2.2008 sa v kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave bude konať koncert Jiřího Zmožka, ktorý oslavuje v týchto dňoch 65 narodeniny.

Zaznie veľký výber súčasných piesní vrátane hitov z predchádzajúceho skladateľského obdobia Jiřího Zmožka ako napr.: Už mi lásko není 20 let, Tam u nebeských bran, Zvonky štěstí a ďalšie.

Keď bol na vrchole slávy, napísal stovky piesní pre popredných spevákov a hercov. Hovorilo sa mu Kráľ dobrej nálady. Napriek tomu, že podľa jeho vlastných slov, bol už od roku 1971 nadšený z Boha, Otca – Stvoriteľa, až v roku 1994 keď prechádzal veľkou krízou prijal Ježiša Krista ako osobného Spasiteľa. Spoznal Ducha Svätého, ktorý nás uvádza do každej pravdy a je Utešiteľom. Až keď sa mu všetko rozpadávalo, urobil rozhodnutie pre Ježiša. No nasledovala opustenosť od ľudí, pretože si mysleli o ňom, že je fanatik. Hovorí: "Keď si obľúbite Boha, kostol, do ktorého chodíte a ľudí v ňom, tak to ešte ľuďom tak nevadí. Keď však odovzdáte svoj život Ježišovi, aby on riadil vaše kroky, tak i tí najbližší vás môžu vyhlásiť za blázna a môže skrachovať vaše manželstvo".

Informácie o jeho aktivitách nájdete na www.zmozek.cz , kde je tiež i jeho svedectvo, denník spomienok a prehľad pripravovaných koncertov.

„Dříve jsem psal písničky o láskach, teď píšu písně o Lásce“.
Jiří Zmožek

Rodinný poklad

Rodina. Slovo, ktoré má každý z nás rád. Slovo za ktorým sa skrýva opora, zázemie, pomoc, či už sa jedná o rodinu do ktorej sme sa narodili, či o tú Božiu, do ktorej sme boli povolaní Duchom Svätým.

Keď o slove rodina rozmýšľame s manželom, nemôžeme nemyslieť na tých ľudí, ktorí predstavujú jej najstmeľujúcejší prvok. V našej rodine ide o manželovu mamičku Aničku, ktorú všetci volajú „starká“ a o moju babičku Helenku, ktorú zas všetci volajú „babula“. Obe tieto ženy majú veľa spoločného. Obe sa narodili pred 95-timi rokmi. Obe boli od malička vedené k viere v Ježiša Krista, jedna v katolíckej a jedna v evanjelickej cirkvi. Obe ostali vo všetkých úskaliach života Bohu verné a nosia ho v svojich srdciach dodnes. Obe majú tri deti a tešia sa zo svojich vnúčat i pravnúčat. Obe sú vdovy, no nie sú vnútorne osamotené. Obe totiž našli zmysel života v službe iným, ich životy nie sú naplnené iba slovami o láske, ich životy sú služba a láska sama. Ani jednu z nich neobchádzajú životné zápasy, znovu a znovu prichádzajú nové výzvy, v ktorých je preskúšaná ich viera.

Minulý rok bol pre babičku Helenku zvlášť ťažký. V svojich 94 rokoch si zlomila nohu v bedrovom kĺbe. Takáto udalosť v jej veku podľa praxe lekárov znamená nezadržateľne rýchlo blížiaci sa koniec života. Málokedy pristúpia k operácii. Väčšinou sa pacient preloží do liečebne pre dlhodobo chorých a po niekoľkých týždňoch skoná, obyčajne na pridružený zápal pľúc. Keďže v Helenkinom prípade kardiológ súhlasil s operáciou pri lokálnom umŕtvení, lekári sa rozhodli pre zákrok. Helenka sa operácie nebála. Strach už dávno stratila. Stratila ho vtedy, keď ešte ako mladá bola operovaná na žalúdok a prežila klinickú smrť. Zažila neopísateľné krásne svetlo, ktoré ju celú prežarovalo a dávalo pocit bezpečia a lásky. No vtedy nebol jej čas odchodu. Ani teraz nenadišiel, keď podstupovala operáciu bedrového kĺbu. Ako vždy v živote, i teraz nemyslela na seba. Myslela na svoju rodinu, na lekárov, sestričky, spolupacientov, na pacientku ležiacu vedľa nej. Tiež po operácii kĺbu. No o 24 rokov mladšiu. Mladšiu telom, ale nie mladšiu duchom. Pacientku, ktorá na rozdiel od Helenky po smrti manžela zanevrela na Boha, prestala veriť v existenciu lásky a postupne strácala psychickú rovnováhu. Málokedy reagovala na hlas svojej dcéry, ktorý sa jej prihováral počas kŕmenia. Teraz ležala vedľa Helenky. Deň, noc. Noc, deň. Helenka k nej hovorila. Ona mlčala. Boli tam len samé dve. Jedna najstaršia a druhá psychicky chorá. Dve, ktoré museli byť spolu, lebo by nikto nechcel byť na izbe s nimi. Dve, ktoré už sú pre spoločnosť príťažou. Dve, ktoré si to vo svojom vnútri uvedomujú. Dve, ktoré si sami neurčili dĺžku ani okolnosti života. Dve, ktoré Boh zachováva. Testuje srdcia ľudí okolo nich. Testuje ich milosrdenstvo. No testoval i Helenku. A tak Helenka ako vždy, i teraz pridala do svojej kytice blížnych v svojom srdci chorú, blúdiacu spolupacientku. Zabudla na zápas svojho tela. Zabudla na svoju bolesť. Zabudla na svoje napuchnuté, namodralé nohy so začínajúcimi dekubitmi a v modlitbe predkladala Bohu zdravie spolupacientky. Jej verné srdce zostalo v aktivite i keď telo bolo mdlé. Nemocničná izba - čas pripútanosti na lôžko, čas bezmocnosti. Čas závislosti. Dve pacientky. Dva ľudské osudy, ktoré sa stretli na vopred naplánovanej križovatke ciest. Jedna po operácii pravej nohy, druhá po operácii ľavej nohy. Izba modlitieb. Jedných počuteľných a druhých možno z podvedomia vynárajúcich sa. Tak sme ich nachádzali pri našich návštevách. Tak sme nachádzali slúžiacu Helenku.

Dnes, po vyše roku, má Helenka vďaka celodennej starostlivosti svojej dcéry i celej rodiny kĺb v poriadku a sama chodí aspoň okolo postele. Už nie je taká mobilná ako pred operáciou, ale jej životná aktivita, tvorivosť a túžba obdarovať niečím druhých sa prejavuje vo výšivkách, ktoré zhotovuje pre širokú rodinu i známych. Nemôže zaťažovať nohy, tak slúži tým čo jej zostalo – ruky, oči a srdce plné lásky.

S obdivom sledujeme i život našej starkej Aničky, keď rozmýšľame o všetkom čo prežila, o všetkom, čomu dokázala vzdorovať, o všetkom cez čo sa dokázala preniesť. Môžeme s obdivom sledovať jej vitalitu, trpezlivosť a neobvyklú telesnú spôsobilosť, ktorá jej umožňuje byť samostatnou a sebestačnou aj v jej vysokom veku. Celý život kráčala v poslušnosti Bohu, odovzdávala lásku a starostlivosť nielen svojej rodine no i opusteným deťom v kojeneckom ústave, kde pracovala. Z Božej milosti, jej nohy slúžia a tak vedie plnohodnotný život, stará sa o záhradku, pomáha rodine i známym. Život jej znepríjemňuje len šedý zákal. No keďže sa v živote nikdy nevzdala, ani teraz sa nevzdáva a hľadá spôsoby, ako ho vyliečiť. Klope na dvere poznania a Boh jej ich otvára. V svojich 95-tich rokoch skúša na sebe nové spôsoby liečby prírodnými prostriedkami. Verí, že Boh má na všetko liek. A jej viera, tak ako vždy v živote, i teraz prináša úspech. Vytrvalá viera. Viera, ktorá nikdy nestráca nádej. Starká Anička zastavuje rýchle pokračujúci šedý zákal v svojich 95-tich rokoch. Darí sa. Je príkladom mnohým.

Celá rodina vďačíme Bohu za tieto dve babičky, ktoré On v svojej milosti necháva ešte putovať po tejto zemi, aby ich láskavé srdce matky strážilo kroky svojich detí, vnúčat, pravnúčat... Dnes s manželom vieme, že to bol Pán Boh sám, ktorý nás našiel, zmenil naše vnútro. Vieme o modlitbách, ktoré leteli k nebeskému Otcovi mnohé desiatky rokov z ich pier, aby boli v pravý čas vypočuté.

Ak sa nás dnes niekto opýta na náš rodinný poklad, vieme mu dať presnú odpoveď. Poznáme Lásku, ktorá nás chráni celý život, ktorá je vždy pripravená dvíhať nás po páde a vytrhávať zo zajatí. Poznávame ju cez službu ľudí stojacich blízko nás. Poznávame ju v Helenkinom i Aničkinom srdci. Poznávame Toho, ktorého spravili Pánom svojho života už v mladosti. Poznávame cez ne Ježiša Krista. On je tým rodinným pokladom. Pokladom, ktorý je v srdciach tých, ktorí Ho prijali. Našim rodinným pokladom.

„Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje a kde som ja, tam bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec.“ (Ján12;26)

Vierka, viera a anjeli

Vierka je vyše 80 ročná babička, ktorá svoje duchovné mlieko prijímala ako dieťa v Pravoslávnej cirkvi, pretože jej mamička bola pôvodom z Kijeva. Spolu so svojou sestrou vyrastala v harmonickom prostredí plnom lásky, vzájomnej úcty a preto bolo pre ňu samozrejmé pokračovať týmto spôsobom života i v svojej vlastnej rodine, ktorú s manželom založili. Jej manžel bol dlhoročným priateľom Vierkinej rodiny, ktorého oslovila nielen Vierkina krása, ale i spôsob života plný harmónie a porozumenia. Preto dokázal na ňu trpezlivo roky čakať, kým ukončila štúdium, aby požiadal o jej ruku. Stal sa pre Vierku celoživotnou oporou. Život, po ktorom obaja túžili aj naplnili a svojim deťom ponúkli vzťah, na ktorý sa mohli v živote vždy spoľahnúť. Vierka si ctila svojho manžela, obdivovala ho a podporovala jeho snaženie v práci. Boh stál medzi nimi a udržiaval ich lásku. Jej manžel, ako syn evanjelického farára, necítil iba požehnanie prúdiace od jeho veriacej manželky, ale i lásku s akou sa za neho modlila celá rodina. Stúpal po spoločenskom rebríčku a dosiahol nemalé úspechy na poli vedy.

Vierka žila s manželom krásny život. Láska, ktorej ostali verní im pomáhala prekonávať všetky problémy každodenného života. Prežili aj ťažké roky počas druhej svetovej vojny, kedy sa museli starať o svoje maličké deti i stále sledovanie a neistotu počas rokov socializmu. Nikdy netajili, že sú veriaci a navštevovali bohoslužby i so svojimi deťmi. A boli to práve ich deti, ktoré mali neskôr problémy a prekážky v živote kvôli viere. Božia ochranná ruka bola však silnejšia ako všetky protivenstvá a tak Vierkina rodina dosiahla vždy naplnenie svojich plánov a patrila k tým rodinám, ktoré požívali všeobecnú úctu a vážnosť. I deťom sa naplnili ich sny. Dosiahli vysokoškolské vzdelanie, založili si rodiny a dnes sa tešia už i zo svojich dospelých detí.

Najsmutnejšie obdobie Vierkinho života nastalo, keď jej manžel ochorel a ona si začala uvedomovať, že stráca najväčšiu oporu svojho života. Pomaly chradol pred jej očami. Sedávala pri jeho lôžku a ich úlohy sa menili. Teraz to bola ona, čo plnila úlohu ochrancu. Boli to hodiny, dni, noci. Tieto prebdené noci zanechali hlboké stopy na jej zdraví. Vtedy však nemyslela na seba, myslela na manžela s ktorým prežila toľko krásnych chvíľ. I keď sedávala pri jeho lôžku a on už nevládal veľa hovoriť, rozumeli si. Nebolo treba slov. Stačila harmónia ticha. Láskavého ticha. Ticha, v ktorom jej milovaný manžel i odišiel. Ticho ostalo i po jeho odchode.

Láskavé ticho sa však postupne menilo na hrozivé ticho. Ticho prázdnoty. Ticho prázdnoty v srdci. Jej srdce začalo volať. Kde si môj milovaný? Chýbaš mi! Zo dňa na deň viac! Kde si láska? Potrebujem Ťa! Nemôžem žiť bez lásky! Samota. Samota zvonku. Samota znútra. Čo sa to stalo Bože? Čierne údolie. Údolie smrti. Nevidím. Necítim. Strácam sa...

Prišla pomoc jej detí i lekárov. Úspešná. Vierka začala nachádzať samu seba. Nikdy netušila ako je veľmi vnútorne previazaná so svojím manželom. Až do chvíle, kým ho nestratila. Bola to pre ňu taká veľká strata, že skoro stratila samu seba. No Boh mal s ňou ešte plán. Jej cesta pokračuje. Pokračuje, aby uverila v samu seba, aby spoznala svoju vlastnú hodnotu, aby pocítila silu vlastnej osobnosti. Aby nebola len odleskom silnej osobnosti manžela, ktorý stál vždy vedľa nej.

V tom čase, pred šiestimi rokmi, som ju spoznala. Citlivú, inteligentnú, sčítanú a napriek vysokému veku ešte stále veľmi krásnu. Najkrajšiu babičku, akú som kedy stretla. Babičku, ktorá celý život milovala a bola milovaná. Babičku, ktorá túži tak žiť i naďalej. Ale jej manžel tu už nie je. Partnerská láska sa stratila. Ale je to skutočne tak? I keď jej fyzický manžel odišiel, jej nebeský ženích, ktorému odovzdala život ešte v útlej mladosti je s ňou stále. Je to živý Ježiš Kristus. Je s ňou cez Ducha Svätého. Cez Ducha Lásky. Bol s ňou i po celý čas života jej manžela. No neuvedomovala si to. Prijímala objatia svojho manžela a neuvedomovala si, že ju objíma s Duchom Lásky. A Ten je s ňou stále. Môže to vnímať iba svojim vnútrom. Potrebuje len zvýšiť vnímavosť na Božiu prítomnosť. V našich spoločných rozhovoroch s Vierkou sme sa nevracali v spomienkach iba k jej zosnulému manželovi, ale predovšetkým k živému Bohu, ktorý je vedľa nej a ktorý je tou najväčšou oporou pre každého z nás. Vierkina viera postupne rástla. Zo stretnutia na stretnutie. Opäť začala prežívať láskavé ticho. Ticho s Láskou. Rozhovory v srdci. Tichú radosť z Lásky vyliatej do srdca. Tiché spojenie s tými, ktorí odišli do láskavého ticha. S manželom, rodičmi, sestričkou... Opäť bola s nimi. V pokojnej harmónii svojho srdca.

Napriek tomu, že sa Vierkina duša upokojila a nadobudla rovnováhu, jej zdravotný stav sa vzhľadom na jej vek postupne zhoršoval. Pridávali sa problémy so srdcom, krvným tlakom, tráviace ťažkosti, postupujúca osteoporóza ... Často prežíva bolesti a je odkázaná na lieky. Nemôže už vyše roka vychádzať z domu a veľmi málo sa pohybuje. Potrebuje korzet, ktorý jej podopiera chrbticu a stoličku na kolieskach, ktorá je jej partnerom v pomalom pohybe aspoň po byte. No napriek tomu, že fyzické telo slabne, jej duch silnie. Jej materské srdce stále stojí na modlitbách pred Bohom a prosí za rodiny svojich detí. Dokonca, keď bolo jedno z vnúčat veľmi vážne choré, dala Bohu sľub, že ak vnuk bude žiť ďalej, ona poslušne a bez reptania znesie všetko, čo ju ešte na ceste života čaká. Vnukov zdravotný stav si vyžadoval podriadiť sa veľmi riskantnej operácii pľúc, ktorú prekonal a v súčasnosti už môže viesť plnohodnotný život. Vierka pamätá na svoj sľub Bohu a každý deň trpezlivo znáša svoju stupňujúcu sa fyzickú slabosť. Nechce zaťažovať svoje deti stálou starostlivosťou o ňu. Rozhodla sa zostať sama v svojom byte ako dlho to len pôjde.

Za oknom pulzujúci svet. Vo vnútri pulzujúce ticho. Rozhovory s Bohom. Modlitby. Vierka, viera a anjeli. Za oknom hukot áut. Doma šuchot krídel. Za oknom smog ulice. Doma vôňa nebeského kráľovstva. Láskavé ticho, ktoré ma víta pri každej návšteve.

Vierka tíško leží vo svojej kvetinkovej postieľke. Každý pohyb bolí. No srdce horí túžbou po Bohu. Modlíme sa. Duch Svätý je prítomný. Plní nás Láskou. Srdcia stúpajú. Dotýkajú sa nebies. Nebesia nás prikrývajú. Vôňou a zlatistou vlahou. Ďakujem nášmu Bohu. Vierka tíško spieva a šepká ďakovnú modlitbu tak, ako ju naučila ešte jej mamička v detstve. Spojenie v Duchu Svätom, bozky rúk, vzájomná úcta.

Vzďaľujem sa. Repíkový čajík do termosky k posteli, ryžová kašička, strieborná lyžička. Dobrú noc, Vierka. Odchádzam. Opúšťam príbytok anjelov. Ostávajú pri nej. Strážia si ju. Neviem, či ju ešte pri budúcej návšteve tu nájdem. Je pripravená. Neviem, či jej medzitým nedorastú krídla a neodletí spolu s nimi do kráľovstva láskavého ticha. Bez bolesti.

Ďakujem Ti Bože, za všetkých ľudí, ktorí napriek svojmu vysokému veku a fyzickým ťažkostiam ostávajú srdcom pri Tebe, odhodlaní žiť i umierať s Láskou.

Ďakujem i vám ostatným, ktorí sa za nich modlíte.

Prečo sa Peter zarmútil, keď Ježiš skúša jeho lásku?

Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: "Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo? (láskou Agape)" Odpovedal mu: "Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád (láskou Fileo)." Ježiš mu povedal: "Pas moje baránky."
Opýtal sa ho aj druhý raz: "Šimon, syn Jánov, miluješ ma? (láskou Agape)" On mu odpovedal: "Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád (láskou Fileo)." Ježiš mu povedal: "Pas moje ovce!"

Pýtal sa ho tretí raz: "Šimon, syn Jánov, máš ma rád? (láskou Fileo)" Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal. "Máš ma rád? (láskou Fileo)", a povedal mu: "Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád (láskou Fileo)." Ježiš mu povedal: "Pas moje ovce!"

(Ján 21, 15-17 )

Čo je v hymne lásky?

"A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a Agape by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a Agape by som nemal - nič nie som. A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a Agape by som nemal, nič mi to nepomôže.
Agape je trpezlivá, Agape je dobrotivá, nezávidí, Agape sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí.
Agape nikdy neprestane..."

(1Kor 13,1-8)